Pritom, len nie tak dávno boli Moskovčania svedkami tragických okamihov.
Veď ešte mali v živej pamäti august 1991, keď sa skupina sprisahancov
zo samozvaného „Štátneho výboru pre výnimočný stav" pokúsila zvrhnúť
sovietskeho prezidenta Michaila Gorbačova. Iróniou osudu pokus o štátny
prevrat v roku 1991 znamenal začiatok konca Michaila Gorbačova na poste
sovietskeho prezidenta a súčasne urýchlil rozpad Sovietskeho zväzu,
ktorý prestal v decembri 1991 existovať.
Po dvoch rokoch opäť na barikádach
Uplynuli teda necelé dva roky a mladá ruská demokracia bola vystavená
ďalšej skúške. Obyvatelia Moskvy vyšli opäť na barikády a ulice
metropoly opäť križovali tanky a vojenská technika. Spor medzi dvoma
vetvami moci - výkonnou, reprezentovanou ruským prezidentom Borisom
Jeľcinom a zákonodarnou, ktorú predstavoval Ruslan Chasbulatov, predseda
Najvyššieho sovietu Ruskej federácie (parlament) prerástol začiatkom
októbra roku 1993 do ozbrojených zrážok. Panovalo dvojvládie a Rusko sa
ocitlo na prahu občianskej vojny.
Boris Jeľcin povzbudený výsledkom referenda, v ktorom mu 25. apríla 1993
väčšina obyvateľov krajiny (58,7%) vyjadrila podporu, vydal
21. septembra 1993 svoj povestný dekrét č. 1400, ktorým rozpustil Zjazd
ľudových poslancov a Najvyšší soviet, hoci mu to ústava neumožňovala.
Spor Jeľcin vers. parlament sa vyostruje
Reakcia poslancov nasledovala okamžite. Ešte v ten istý deň odvolali
Borisa Jeľcina z postu hlavy štátu a prezidentské právomoci prevzal
o 22-ej hodine dovtedajší viceprezident Alexander Ruckoj. Mimochodom
rokovania počas desiateho mimoriadneho zjazdu ľudových poslancov -
v moskovskom Bielom dome zasadal do 4. októbra 1993 - sa odohrávali pri
sviečkach, pretože budovu odpojili od elektrického prúdu aj vody.
Spor medzi prezidentom a parlamentom vrcholil. Na poludnie 3. októbra sa
na Októbrovom námestí v centre metropoly zišli tisíce ľudí na podporu
Najvyššieho sovietu, ktorí sa následne vydali k sídlu parlamentu. Cesta,
po ktorej prešli pripomínala spúšť - rozbité nákladné a osobné autá,
autobusy. Na zemi sa povaľovali podomácky vyrobené bojové pomôcky
demonštrantov.
Situácia bola značne neprehľadná a veľmi napätá, pretože medzi vojakmi
a ozbrojenými obrancami parlamentu pobehovali demonštranti, ktorí
predtým bez väčšieho odporu prerazili kordóny milicionárov. Ďalšie
urputné boje sa odohrávali pred televíznym centrom Ostankino so známou
televíznou vežou, ktorého sa pokúsili zmocniť stúpenci moci sovietov.
Výsledok? Takmer päť desiatok mŕtvych.
Padol rozkaz zaútočiť na Biely dom
V centre Moskvy na Tverskej ulici, tak ako aj na iných miestach,
vyrástli počas noci z 3. na 4. októbra barikády stúpencov prezidenta.
Práve počas noci vydal prezident Jeľcin rozkaz zaútočiť na Biely dom.
Krátko po siedmej hodine rannej 4. októbra obkľúčili vládne vojská
budovu ruského parlamentu. Viac ako 30 tankov a bojových vozidiel
pechoty namierilo svoje hlavne na Najvyšší soviet. Rozpútala sa ostrá
streľba. Ľudia, zabarikádovaní v moskovskom Bielom dome, tí ktorí
odmietli výzvu zložiť zbrane a vzdať sa, odpovedali hádzaním zápalných
fliaš. Barikády pohltili plamene a územie pred značne poškodeným
parlamentom sa premenilo na bojisko.
Aj na Novoarbatskom moste stáli tanky, ktoré ostreľovali budovu
Najvyššieho sovietu. Hlavný cieľ - 12. a 13 poschodie, kde sa nachádzalo
vedenie parlamentu a velenie obrany. Okolo územia bojov sa zhluklo
značné množstvo zvedavcov - mnohí aj s ďalekohľadmi v rukách. Vidieť ich
bolo tak na strechách okolitých domov, ako aj na balkónoch. Každý
úspešný zásah do budovy parlamentu oceňovali búrlivým skandovaním
a potleskom...
Neveril som vlastným očiam ani ušiam a pýtal sa sám seba, či sledujem
nejakú filmovú drámu, alebo som v reálnom čase na reálnom mieste.
Kapitulácia a koniec moci sovietov
Približne okolo tretej hodiny popoludní prišiel k rozstrieľanej budove
parlamentu prvý ruský minister obrany po rozpade Sovietskeho zväzu Pavel
Gračov, aby prijal bezpodmienečnú kapituláciu. Asi hodinu pred tým sa
začali vzdávať prvé skupinky ľudových poslancov a obrancov Najvyššieho
sovietu. Vychádzali z horiacej a značne poškodenej budovy s rukami nad
hlavou. Podľa oficiálnych štatistík si boje vyžiadali 157 mŕtvych a viac
ako 400 zranených. Tak sa skončil súboj medzi prezidentom Jeľcinom
a ruským parlamentom, tak sa skončila druhá „októbrová“ revolúcia, počas
ktorej došlo v Moskve k najkrvavejším pouličným zrážkam od roku 1917
a ktorá znamenala koniec štruktúry sovietskej moci existujúci v krajine
práve od víťazného Októbra 1917.